Narodeninový prúser

Pred dvoma týždňami som mal štyridsiate narodeniny, ale zdalo sa, že si to nikto nevšimol. Myslel som si, že mi napríklad manželka po raňajkách zablahoželá a možno ma prekvapí malým darčekom, ale nepovedala mi ani: 
"Ahoj miláčik!" 
Svoje nádeje som vkladal do detí, ale tie zjedli raňajky bez slova. 
Keď som odchádzal do práce, cítil som sa opustený a nedocenený. 
Ale akonáhle som vstúpil do kancelárie, tak mi sekretárka popriala všetko najlepšie a hneď som sa cítil lepšie - aspoň niekto si na mňa spomenul. 
Pracoval som do druhej, keď sa otvorili dvere a moja sekretárka sa spýtala: "Dnes je taký pekný deň a vy máte narodeniny, nepôjdeme na obed?" 
Ochotne som súhlasil, lebo to bola najmilšia vec, ktorú som počul od rána. 
Šli sme do skvelej reštaurácie, najedli sa a v príjemnej atmosfére sme vypili pohár vína. 
Keď sme sa vracali, tak sa sekretárka spýtala: 
"Musíme sa vracať do kancelárie? Dnes je tak krásne!" 
"Nemusíme sa vlastne vôbec vracať." 
"Nezájdeme ku mne?" 
Súhlasil som. U nej doma sme si dali pohár koňaku, dobre sme sa porozprávali a moja sekretárka v najlepšom navrhla: 
"Máte niečo proti tomu, keby som sa išla prezliecť do niečoho pohodlnejšieho?" 
"Len choďte!" Veľmi rád som súhlasil. 
Odišla do spálne a po pár minútach vyšla s narodeninovou tortou. Niesla ju spolu s mojou manželkou a deťmi. Všetci spievali Happy birthday. 
Sedel som na gauči... na sebe som mal len ponožky...