Téma: Čo život dal

V novinkách cez internet som dostal zaujímavú ponuku na navigátor. Zavolal som na slovenskú filiálku danej firmy, aby som si zariadenie objednal. Odpoveď bola, že sa to nedá, lebo zariadenie je vypredané. Skúsil som preto u materskej firmy v Nemecku. Do 4 dní mi zariadenie doniesol kurier DPD. Dopravné z Nemecka bolo 4,99 EURO. Prišla obyčajná kartónová krabica, na spoji prelepená papierovou páskou s nalepenou etiketou s údajmi pre doručenie. Jednoduché a dobré.
So zariadením som mal problémy pri aktualizácii dát a softvéru. Firma z Nemecka ma požiadala, aby som zariadenie poslal späť. Zabalil som zariadenie do pôvodnej krabice. Na krabicu som nalepil svoju adresu ako odosielateľa a adresu príjemcu. Pre istotu som krabicu zabalil do baliaceho papiera, všetky spoje prelepil priesvitnou 5 cm širokou páskou, napísal adresu odosielateľa a príjemcu a vyplnil som balíkovú sprievodku. S balíkom som išiel na našu novú modernú poštu s klimatizáciou a systémom poradových lístočkov. Za chvíľku sa objavilo moje číslo a šiel som k prepážke pre balíky. Úradníčka po zhliadnutí, že balík má ísť do Nemecka ma hneď poučila, že to takto nejde. Poučila ma, že pod každú pásku sa musím pred prelepením podpísať (celkom 6 podpisov) a ak chcem balík aj poistiť, tak musím balík previazať špagátom a musím použiť špeciálnu sprievodku pre zahraničie. Tak som si balík vzal domov a z domu som zavolal na DPD, aby ma informovali, čo by ma stálo zaslanie 1,3 kg ťažkého balíka do Nemecka aj s poistením na 200 EURO. Po chvíli mi milý dievčenský hlas oznámil, že 36 EURO ! Tak to je pálka! Z Nemecka na Slovensko 4,99 EURO a zo Slovenska do Nemecka 36 EURO. Asi je to do kopca...
A tak som balík poslušne prebalil, pred prelepením páskou popodpisoval, previazal špagátom a vyplnil zahraničnú sprievodku (pozri prílohu). Veľmi mi pripomenula tú spred roku 1989. Dokonca sa v nej požaduje uvedenie obsahu balíka (aby personál pošty vedel, či sa to oplatí ukradnúť) a všelijaké kraviny o vrátení pod názvom "Pokyny odosielateľa v prípade nedoručenia". Ja som si z nich vybral verziu "Vrátiť ihneď odosielateľovi" a šiel som znovu na našu západne vyzerajúcu poštu.
Vzal som si poradové číslo pre balíky, posadil som sa a sledoval 4 čísla na displeji. U okienka pre balíky nekonečne dlho vybavovali mamičku s dieťaťom v kočíku, na displeji už bežali čísla podstatne vyššie než to moje. Pochopil som to tak, že musím čakať na uvoľnenie okienka pre balíky. Konečne si mamička pobalila všetko z pultu okienka a ja som čakal, že sa tam objaví moje číslo. Ale kde. Zavolali číslo o dobrú desiatku vyššie. Šiel som sa ohradiť, že ma vynechali. Od jedného z listových okienok sa ozval mladík, že on ma volal (hoci nevedel aké mám číslo). Som už starší, ale porovnať 4 čísla s tým mojim mi zatiaľ problémy nerobí. Možno tak mladík urobil, keď som bol ešte v chodbičke a číslo stiahol skôr než som vošiel. Keď som vošiel do sály, moje číslo na displeji určite nebolo, lebo som displej okamžite skontroloval. Musel som počkať kým onen mladík dovybaví zákazníka a zavolal ma k sebe. Podal som mu balík. Pozorne si prezrel podpisy a požiadal ma o ďalšie dva. Urobil som. Vtom prehlásil, že špagát nie je správne zaviazaný a treba ho previazať. Vadilo, že jeden koniec má slučku (robím tak, aby sa špagát dal lepšie zatiahnuť). On vraj potrebuje mať dva konce. Tak som slučku rozviazal a zviazal som spolu voľné konce. Lenže tým pádom na zvyšnej časti slučky zostal suk. Tak to sa mládencovi nepáčilo a začal sám špagát rozväzovať. Keď to nešlo, rozstrihal môj špagát a doniesol zozadu taký chlpatý erárny. Balík jednoducho previazal a na konce nasadil olovenú plombu. Konečne bol balík ako má byť. Mladík si vzal sprievodku a ejhle.
"Prečo chcete vrátiť balík ihneď?" znela otázka.
"No keď sa nedá doručiť, tak nech ho vrátia."
"A čo keď si balík prídu prevziať neskôr?"
"Prečo by si ho preberali neskôr. Poštár to do firmy donesie a oni si to prevezmú."
"A čo keď tú firmu nenájde?"
"To je firma, ktorá sa nachádza na ploche 1 km^2 a stojí v tom malom mestečku roky."
"Ja by som to zmenil."
"Tak to zmeňte."
"Ale to musím zaškrtať ten Váš krížik."
"Tak ho zaškrtajte."
"Len ja neviem, či to smiem... No skúsime to."
"Dám Vám tam ´Vrátiť odosielateľovi do 18 dní.´, dobre?"
"Dobre."
"Tak to bude 21 EURO."
"Ale ja to chcem ešte poistiť."
"No, to neviem, či sa to do Nemecka môže."
Chlapík odišiel dozadu, odkiaľ doniesol hrubú knihu, chvíľu v nej listoval a vrátil sa k prepážke:
"Nejde to."
Manželka stojaca vedľa mňa špitla:
"A čo keď sa to stratí?"
"Dostanete 66 EURO."
"To je ale málo. Tá vec má cenu 200 EURO." dodala.
Tu už skončila všetka moja trpezlivosť. Schvatol som balík so slovami:
"Toto keby došlo do tej fabriky, tak to vystavia v hale kuriozít a všetci si tú srandu pôjdu fotografovať." a odišli sme s balíkom domov.
Na internete som si pozrel cenník poštovného v Rakúsku a riešenie bolo jasné. Pošleme to z Rakúska. Ráno sme naštartovali auto a v najbližšom mestečku zašli na poštu. Na pošte sme boli len dvaja zákazníci. Hneď som išiel k pultu vypýtať si sprievodku.
"Kam to posielate?"
"Do Nemecka."
"Tak to nepotrebujete žiadnu sprievodku."
"Chcem balík aj poistiť."
"Balík je automaticky poistený na 500 EURO. Chcete na viac?"
"To stačí."
Slečna hodila balík na váhu, stlačila ENTER a ja som dostal platobný ústrižok aj s kódom, podľa ktorého si môžem na internete sledovať cestu môjho balíka k adresátovi. Stálo to 14 EURO a trvalo to necelú minútu.
A tak rozmýšľam. Ako môžu moje podpisy zabrániť, aby niekto balík ukradol, alebo vykradol. Nijak. Načo potom sú? Zrejme na to, aby zlodej mohol môj podpis pri prípadnej reklamácii napodobniť. Sme proste Jánošíkove deti. Kradnutie a neschopnosť sú naše národné klenoty, tiež niekedy nazývané slovenské špecifikum. A za toto špecifikum musíme nekresťansky platiť...
Zostávam s pozdravom "Slovenskooooó!"